Mnohé dievčatá/ženy na internete pridali fotky/videá/lookbooky/make-up tutorialy s trochu "temnejším" vzhľadom a tématikou a väčšinou to nazvali Alter Egom alebo čímsi anti-.

Neviem, čo skôr, ako začať, toľko toho chcem napísať. Naraz. Všetko. Hneď. Asi moja povaha, ale aj život, ktorý sa tak nejak dial posledné mesiace, až sedím tu, na stoličke v mojej izbe (našej izbe, áno láska), počúvam na Spotify piano verziu "Walking in the air" z filmu "The Snowman" a je mi proste dobre. 
Všetko má svoj čas, svoju dobu zretia, a tak ako víno, som tu aj ja. Po týždňoch a vlastne aj mesiacoch. Lebo až teraz je čas. Alebo už je konečne čas? Na to, čo chcem. Čo som tak dlho cítila, že chcem, že mám. Prihovárať sa vám. Veľa a často (ale len tým, ktorí to chcete, však ak nechcete, hneď to celé zrušte, ja vás nenútim). Písanie. Vždy mi išlo, vždy som ho milovala a robila s obrovskou láskou. Dokonalou bázou boli určite v detstve a puberte hodiny strávené v stránkach kníh, obdivujúc slová (hlavne tie cudzie a zložité, aby som ich potom mohla vyťahovať v rozhovore a cítiť sa absolútne sofistikovane), vety, vetné skladby, hlavne dlhé súvetia, och jak ja milujem tvoriť dlhé, unavujúce súvetia (ako možno práve toto), a najkrajšie, úplne najkrajšie sú slovné zvraty, hračky, či akýkoľvek bizarný aj iný oxymoron.



























Dnes Vám chcem len povedať, že už budem dobrá. Mám zapísaný zošit plný nápadov. Neviem, čo skôr, ako začať, toľko toho chcem napísať. Naraz. Všetko. Hneď. Asi moja povaha. No všetko to nejde hneď. 

Na vás, na mňa, na život, na kamarátov starých ako Matuzalem, na kamarátov nových, na všetkých, čo mi dali to, čo mi mali dať, na všetkých, ktorí mi vzali to, čo mi mali vziať. Ďakujem! A ja sa znova hlásim o pár dní. 

S láskou, 

N. ♥

Čas bol tak relatívny pojem posledné dni, týždne, mesiace. Rozmýšľajúc nad tým, akoby ma vcucla čierna diera, ja som cestovala nejakým zvláštnym časopriestorom a teraz ma to vypľulo späť. Dáva to zmysel? Trochu som sa stratila. A znova našla. Alebo úplne nanovo? Nikdy som nebrala, že sa ľudia nemenia. A nikdy to ani nevezmem. Keď ja citeľne viem, že sa mením každý deň, a že som iná ako pred dvomi rokmi, iná ako pred mesiacom, iná ako včera. A vy ma, pochopiteľne, nemôžete uchopiť, ak len nie ste súčasťou môjho (takmer) každodenného života. Ak ste ma dlho nevideli, stretnete iného človeka, nemusím nič garantovať a preháňať, viem to. Nehovoriac o tom, ak ste ma nevideli veľmi, veľmi dlho. Porozprávajme sa. Spoznajme sa znova. Čokoľvek ste si mysleli, a poznali, je už dávno v nedohľadnom zabudnutí.





Je to fascinujúce. Život. Nikdy ma neprestane udivovať. A učiť. Každý deň. Akoby sme mohli ostať rovnakí, keď nás život každý deň učí? Toľko podnetov... Chce to pokojnú a jasnú myseľ, všetko to vnímať, prijímať, rýchlo spracovať, a ísť ďalej a zas len prijímať, učiť sa, chápať. Nemusíme si o tom nutne nič myslieť a vyniesť súdy, stačí to vziať také, aké to je. No vraví sa, že nič nie je také, aké je. Že všetko je len také, aké sme my. Vlastne nás to privádza znova len tam, že všetko je to o našom prístupe. O našom pohľade. Silná subjektivita. Samozrejme. Ale o tom to je. Ako sa na svet dívaš? Je jedno, či je pohár poloprázdny, alebo poloplný. On proste len je. Ale dá sa na neho pozrieť s láskou, milo, pozitívne, alebo ho ničiť už len pohľadom. A čo tvoje myšlienky? Staráš sa o tvoju pomyselnú záhradu, a oddeľuješ burinu od kvetov? Selektuješ? Vedome si vyberáš, čo budeš mať v tej tvojej krásnej makovičke? Ovládaš svoje myšlienky, alebo ich nechávaš nech ťa ony ovládajú?


Ja som sa nechala pohltiť. Ani neviem čím. Všetkým. Chcela som okúsiť sladkú nevedomosť života. Neriešiť zbytočne, nerozmýšľať, nerozoberať, neanalyzovať, nezaťažovať sa, len žiť. Užívať. Všetko, čo sa dá plnými dúškami. A bolo to krásne. Ach, sladká nevedomosť. A to na tom bolo tak nebezpečné. Nevedomé prežívanie. Vyslovene som sa hodila do rúk čomukoľvek, toku života, no pustila som opraty, a to, človeče, to je nebezpečné. Keď ty si jediný, kto má tvoj život pod kontrolou. Kto je zodpovedný. Možno som presne predtým chcela na chvíľu utiecť. Pred tou zodpovednosťou, ktorá prichádza s plným uvedomením, že ja, len ja som vždy bola, som a budem zodpovedná za to, kto som, aký mám život, a čo sa mi deje. Iste, že občas už nevieš čosi ovplyvniť, a vtedy tvrdíš "osud", no to je len zákon akcie a reakcie. To ako si sa rozhodol v minulosti, ako si myslel v minulosti, ako si robil v minulosti, ako si vysielal v minulosti, ti vytvorilo realitu, prítomnosť, v ktorej si dnes. Možnosť voľby. Sloboda. Krása. Skutočne? Precíť tú zodpovednosť. Veď už dobre vieš, že občas stačí, aby sa jedna malinkatá maličkosť stala inak, a tvoj život by bol úplne iný.
V tom víre stratenia sa, iluzórneho stratenia sa, lebo pred životom neujdeš, pred sebou neujdeš, som urobila veľkú hlúposť, chybu, dalo by sa povedať. Dva krát som ochorela tak, že možno za celý život som tak chorá nebola. A preciťovala som takú samotu ako nikdy v živote. Keď som úplne bezvládna sama doma v bolestiach, v teplotách, neschopná posadiť sa, nie to vstať z postele a vyjsť po schodoch, bola tak či tak nútená starať sa sama o seba. Deň čo deň. A že to v oboch prípadoch trvalo týždne... Nebola to sranda, a napriek tomu, že som si myslela, že som absolútne zvyknutá byť sama so sebou, a že s tým nemám problém, len sa mi potvrdilo, že akýkoľvek introvert môže človek byť, a akokoľvek môže mať rád svoju prítomnosť a byť sám so sebou zmierený, sme predsa len tie tvory spoločenské. A potrebujeme sa navzájom. Blízkosť. Lásku. Lebo občas, a hlavne v ťažkých časoch, nemáme silu si ju dávať samy, alebo ju čerpať z vesmíru, všadeprítomnej energie, Boha, čo len chcete, akokoľvek to nazývate.


Neviem ako to máte vy, ale ja absolútne verím, a presvedčila som sa nespočetne krát aj sama na sebe, že choroby si tak nejak robíme sami. Ak odrátame % keď si ubližujeme nejak fyzicky, alebo jednoducho len "prepneme" sily, sme v strese, málo spíme, atď atď a telo nás zastaví, lebo jednoducho nemôže už fyzicky... Tak potom nám ostane zvyšok, keď sa choroby prejavujú, kvôli našim myšlienkam. Často práve tým "nezdravým". Veď v zdravom tele zdravý duch. A teda nie najzdravší duch, čo sa stane s telom? Telo, naša "schránka". Dopravný prostriedok pre dušu. Statočne nás denne nesie. Robí všetko, čo chceme, čo si zmyslíme, okamžite reaguje. Ale takisto reaguje aj pod sústavným tlakom škodlivých myšlienok. Pretože nazhromaždená energia sa vždy musí niekde prejaviť... V oboch prípadoch, choroba skutočne odišla, keď som si plne uvedomila, prečo prišla. V prvom príklade, keď som mala infekčnú angínu, nemohla som jesť, ani len otvoriť ústa na viac ako 1 cm, a po dvoch týždňoch prišiel zlom, kedy som už nemohla, a "zložila som sa", najviac som plakala, že už nechcem, že už nemôžem, že prečo ja... a potom prišla odpoveď. Vlastne som si uvedomila, že plačem kvôli niečomu úplne inému. A keď som to celé precítila, preplakala, a zaspala som od vysilenia, keď som sa zobudila bolo mi oveľa lepšie. Ako mávnutím čarovného prútika. Na druhý deň ráno mi nič nebolo... Ale nestačí prísť na príčinu, keď ju nepochopíme a neodstránime... Mňa síce takto život zastavil raz, že ,, Nie, moja milá, takto teda nie... takto už nepokračuj, lebo bude zle...", no ja som to nepochopila, alebo len nechcela pochopiť, a pokračovala som v takej maličkej sebadeštrukcii... až prišla druhá stopka. A tá už bola zmes všetkého. Ublíženia samej sebe. Ublíženia iným. A ešte parádnych fyzických bolestí... Potom prišiel presne ten pocit. Akoby ma práve vypľula tá čierna diera, čo ma zjedla (rozumej ja), a ja som len zmätene stála niekde na útese a obzerala sa a nechápala ako som sa tam dostala. Veľká facka, absolútne ľadová sprcha, niekto vytiahol oponu, sňal mi z očí šatku, vytrhol ma zo sna. Nedá sa ujsť, pred sebou samým. Pred svojím životom. Pred zodpovednosťou, ktorú za seba máš. A tak mi život ukázal kade ísť, a kým chcem byť cez to, kým nechcem byť. Občas je najťažšie odpustiť sám sebe. Za zradu voči samému sebe. Tá je asi najhoršia. Ale tu prichádza dôležitá časť. Myšlienky na ľútosť, sebaľútosť musia ísť preč. Pretože sú vrcholne toxické. Nech už pochybíš sebaviac, nikdy nezmeníš, čo sa stalo. Neodstane sa. Môžeš sa spýtať - prečo sa to stalo? A snažiť sa to pochopiť. A pracovať s tým. Ale žialiť nad rozliatym mliekom ,, Ach, keby sa to nestalo... keby sa to stalo inak..." Nič nezmenia. Ničomu nepomôžu. Dá sa ísť len dopredu. Musíš ísť dopredu, teda ak chceš napredovať. Inak ostaneš zaseknutý v nejakej stratosfére medzi minulosťou a prítomnosťou, v nejakom neurčitom pásme, ktoré ťa bude brzdiť, a nedovolí ti žiť. Užívať si prítomnosť. A tá ti potom jednoducho pretečie medzi prsty ako voda.



Čo chceš, človek? Nevieš? Tak začni tým, čo nechceš. Ale selektuj. A preber zodpovednosť. Ja viem. Prvotné uvedomenie, že za vlastné utrpenie, a všetko, čo sa deje môžeš sám bolí. Je strašidelné. Je tak šialene, odporne desivé. Ale presne preto nemôžeš nikdy prestať byť bdelý. Vedomý. Uvedomelý. Pretože potom s tebou tok života začne metať, prúdy zo všetkých strán si s tebou budú robiť, čo chcú, obúchajú ťa neúprosne o skaly. Nie, nie je to to isté, ako veriť toku života, a vložiť sa mu s dôverou do rúk, no s opratami pevne v rukách. Treba rozlišovať. Občas je to mätúce a zavádzajúce. Vlastne veľmi často. Nie je ľahké ostať úplne triezvy, s čistou, jasnou mysľou. Ale vieš jak. Ťažko je žiť ľahko, ale oooh, ako ľahko je žiť ťažko! Máme na výber. Vždy máme na výber. A práve v tejto sekunde si tvoríš tvoju budúcu realitu, tvoju budúcu prítomnosť, v ktorej budeš žiť. Tak si vyberaj. Selektuj. Ja som strávila príliš veľa času, prokrastináciou, a robením vecí, ktoré nestoja za to. A čo ty?

S láskou,

N.

 Keď som šla prvýkrát do Prahy na prijímačky na VŠ, nebola som si istá, či chcem nasledujúce roky stráviť v tomto meste. Keď sme s rodičmi dorazili večer na hotel, a ja som osamela na izbe, rozplakala som sa, že to bol hlúpy nápad. Že tu nechcem byť, mesto je hnusné, a že nikdy nebudem schopná byť takto ďaleko od rodiny. Ráno som sa zobudila do upršaného dňa. Nepridalo mi to na nálade, no musela som sa samozrejme dať dokopy, nech vyzerám reprezentatívne na prijímací pohovor. Ako sme sa pomaličky dostávali do mesta, slniečko začalo pomaly vychádzať, a spolu s ním sa začalo rozjasňovať aj v mojej hlave. Zo školy som mala veľmi dobrý pocit, a keď bolo všetko za mnou, šli sme do mesta obzrieť si aspoň čo-to, kým pôjdeme domov. Ocko veľmi múdro zaparkoval niekde úplne mimo, aby sme sa pekne prešli celým centrom. Chodiac v uzučkých, krásnych uličkách, cítiac omamné vône a počujúc hudbu z každého rohu, s lúčami slnka v pätách, som sa začala cítiť ako doma. Akoby som tam už niekedy bola, prežila tam celý život. A vtedy sa vo mne ustálilo rozhodnutie, že ak ma prijmú, tak nechcem nič iné ako toto.
Prijali ma. Čakalo ma sťahovanie sa do nového bytu s priateľom, a vtedy s holkou, s ktorou som bola na káve raz. Žiadne obavy sa však nekonali. Bolo leto, všetko bolo krásne. Prvý mesiac ako rozprávka. Nemali sme ešte ani zapojený internet. Dni sme trávili skutočne spolu. Vyhriate mesto, skvelé jedlo (a pitie), kultúra, veľa spánku, skúmanie zaujímavých miest. Bohémsky život (a to už je čo, keď ho vedieš v meste, ktoré sa latinsky povie Bohemia?!).






 Potom však ,,prišla" realita. Škola. Hľadanie práce. Práca. Neúspechy. Nedarí sa. Darí. Zas sa nedarí. Chýba mi rodina. Chýbajú mi kamaráti. Chýba mi tanečná skupina. Chýba mi klavír. Príroda.
Zrazu - platenie vlastných účtov, prvé skutočné zodpovednosti. Ak si niečo neurobím sama, tak to proste nemám. Zrazu som si nemohla vyložiť nohy, lebo by mi niekto opral, navaril, šiel za mňa vybaviť to, či ono. Mohla som sa spoľahnúť len sama na seba (priateľ mi bol samozrejme vždy obrovskou oporou a vo všetkom mi pomáhal, ale viete ako to myslím). Nechcela som ráno vstať z postele a čeliť realite. Občas som nezvládla ani vstať, dať sa dokopy a ísť do školy. Pomaly som začala upadať do kadejakých negatívnych stavov. Trvalo to mesiace. Stratila som sa. Stratila som samu seba. Niekde v ilúzii slniečkovského pozitívna, nepripúšťania si, nepreciťovania - nič mi nevadí, všetko je super a bude len dobre. Bolo to ťažké obdobie. Ale vďaka za neho. Vykryštalizovalo ma ako nič a nikdy predtým.



 Stovežatá. Začala som si budovať vlastný život. Vlastný priestor. Vlastný svet. Prvý môj-náš domov.



Vždy som si vážila každý jeden deň, všetko, čo mám, a že to vôbec mám. Ale teraz, keď som v Nemecku si to vážim ešte viac. Neopísateľne sa teším na to, ako zas pôjdem známou trasou do obchodu nakúpiť. Napĺňa ma radosť už len z tejto jednoduchej predstavy.

 Teším sa ako si zas dám cappucino v obľúbenej kaviarni pri baráku.


 Ako zalejem kvety, budem piť kávu z obľúbeného hrnčeka pritom, ako sa budem malovať v mojom zrkadle.

 Ako si zas sadnem k môjmu stolu, kde tvorím, premýšľam, učím sa, kreslím.



Ako si dám dobré raňajky, či obed na miestach, ktoré mám rada.





                                                                      Cafe Lounge


                                                                    Pizza Nuova




                                                                 EMA espresso bar 

Krásnu stredu všetkým krásnym ľuďom! Je tu nový deň a moja pleť je v katastrofálnom stave, pretože som za posledné dni zjedla viac čokolády ako za celý rok. To znamená len jedno. Výborný čas napísať článok o starostlivosti o pleť!

Trvalo mi roky kým som sa ustálila v nejakej skin-care routine. Skúšala som rôzne produkty, často z reklám, ktoré behali v TV a vraveli, že práve tento gél, emulzia, hydratačný krém je najlepší! Pravdou však je, že nič z toho mojej pleti nevyhovovalo a často to pre ňu bolo príliš agresívne, a to nemám žiadne alergie ani prílišnu precitlivenosť pleti. Vtedy som ešte nevedela ako veľmi záleží na zložení.
Keďže koža je najväčší orgán ľudského tela, tvorí akúsi bariéru medzi naším vonkajším a vnútorným svetom, preto je nesmierne dôležité vedieť, čo si do tela vpúšťame, aj takouto ,,nevinnou" formou. Pokožka krásne vstrebáva a pohlcuje všetko, čím ju kŕmime. Nebezpečné chemické látky obsiahnuté v kozmetike, to je na úplne iný a veľmi dlhý článok (ak by ste mali záujem, dajte mi vedieť), ale ak vás to zaujíma, jednoducho si to vygooglite. Zdrojov je nespočetné množstvo.

Každopádne. Ako som už spomenula, moje starostlivosť o pleť sa veľmi nemení, pretože som zistila, čo mi vyhovuje, a čo nie. Snažím sa kupovať prírodnú kozmetiku, ktorá je netestovaná na zvieratách. (Menšie upozornenie. Prechod na úplne prírodnú kozmetiku môže byť zo začiatku nepríjemný, pretože akonáhle si prestanete zanášať pleť chémiou, tá zbytková sa začne vyplavovať, takže môžu prísť búrlivé dni plné vyrážok a začervenaní, ale ak to vydržíte, výsledok stojí určite za to!)

Ráno začnem prírodnými mydielkami (https://mannamydla.sk/). Moje obľúbené je ružové mydlo, ktoré jemne čistí pleť, zároveň hydtratuje a necháva pleť sviežiu + nádherne vonia. Na stránke nájdete mydlá na tvár, telo, vlasy, obyčajné sprchové gély, deodoranty, oleje. Stačí si vybrať. S mamkou používame túto kozmetiky už dva roky, a nemenili by sme. :)





Pokračujem hydratačným krémom. V poslednej dobe som si obľúbila tento krém od Lavera. Je vyživujúci, obohatený o jojóbový olej a aloe vera. Veľké plus je, že sa takmer okamžite vstrebáva, takže funguje aj ako výborná podkladová báza pod make-up. Myslím, že by ste ho mali zohnaťaj v Dm-drogériách.




 Počas dňa sa snažím veľmi pleť neriešiť, ak niekam idem, hodím si nejaký minimálny make-up, aj to nie je nutnosť. Základ je vždy si umyť ruky predtým ako si čokoľvek budete nanášať na pleť.
Pokiaľ som doma, tak si užívam slobodu nenalíčenej pleti. Snažím sa veľmi nedotýkať tváre. Piť veľa vody a zdravo sa stravovať. Vyrážky sa u mňa už veľmi nezabývajú, ale občas ak si nedám pozor, a zjem príliš mastné jedlo, poprípade veľa sladkého, tak to je hneď citeľné aj viditeľné na mojej pleti. Našťastie sa to nestáva často, pretože od kedy som vegetariánka, tak sa mi vyčistili chute, a sladké skôr nejem ako jem, a takisto je to s jedlom. Jediným mojím prehreškom sú syry. To je proste závislosť. Tomu nikdy neodolám. Čo sa ešte občas objaví, to je čosi, čo by som nazvala, že som sa ,,vyhádzala", či ,,vysypala", keďže mám problémy so žalúdkom, tak občas okolo úst mám také malinké, ono to ani nie sú vyrážky, skôr začervenanie. Výborný výraz na to je - discolorations. Ale to vždy zmizne tak, ako to aj prišlo.


Krásnej, zdravej pleti prospieva samozrejme aj dostatok spánku a nestresovanie sa (krásne povedané, ťažko uchopiteľné, ale dá sa to). Hlavne! Aj keď sa vám najviac na svete nebude chcieť odlíčiť, nikdy nezaspávajte s make-upom. To je jedna z najhorších vecí, aké môžete svojej pleti urobiť. Tých pár minút sa snáď dá vydržať aj po ťažkom dni, či o 04:00 nadránom po party, pretože je to vždy lepšie ako si potom dávať pleť ďalšie 3 dni dokopy. (O alkohole a cigaretách sa zbytočne rozpisovať nebudem, to je každého osobná vec a voľba, ale najviac super voči pleti to teda nie je.)

Po celom dni prichádza na rad druhá časť. Tá je už trochu zložitejšia. Pokiaľ som mala make-up, odličujem sa spravidla s týmto Alverde dvojfázovým odličovačom (Alverde produkty nájdete výhradne v Dm-drogériách). Ako môžete vidieť, je už skoro prázdny. Asi to už tak je, že keď nájdem dobrý produkt, tak pri ňom ostávam a nemením. To platí aj v dekoratívnej kozmetike.


Ak ste nepočuli o zázraku - ružová voda - tak vám ho predstavujem. Táto vodička taktiež čistí a ošetruje pleť, pomáha a urýchľuje hojenie vyrážok a raniek, vyrovnáva pH, hydratuje a spevňuje pleť. Ja ju občas používam aj na fixáciu make-upu. Pre mňa je to absolútna srdcovka ♥.








 Raz za týždeň si zvyknem dopriať peeling a masku na tvár. Peelingy si už dlho nekupujem, pretože si úplne vystačím s kuchyňou. Na tvár rada používam zmes olivového oleja a soli (môžete použiť aj trstinový cukor, ale na pleť mi príde príliš drsný, používam ho skôr na telo), sem tam pridám trochu citrónovej šťavy, ktorá bieli, a má tendenciu sťahovať póry. Výborná kombinácia je aj zmes oleja a pomletej kávy.


Masky používam na striedačku tieto tri od Himalaya Herbals. Táto kozmetika nie je do bodky prírodná, ale má veľmi dobré zloženie, a akékoľvek produkty od krémov, cez čistiace peny, až po tieto masky sa veľmi šetrne starajú o pleť. Môžete si vybrať z viacerých másk, podľa typu pleti, a podľa toho, čo od masky vyžadujete. Ja používam najčastejšie bahennú masku (úplne vpravo), ktorá je hĺbkovo čistiaca a je bohatá na minerály. (Ak máte citlivú pleť, určite by som nešla do ovocnej masky, pretože práve výťažky, ktoré sú obsiahnuté v maske zvyknú štípať, hlavne na otvorených rankách).

Hola! Alebo mala by som radšej povedať Hallo? Každopádne. Pre tých, ktorí to ešte nevedia, som v Nemeckuuuu! Úžasné a vzrušujúce, čo? Guten morgen, der, die, das, Schmetterling, Donaudampfschifffahrtsgesellschaftskapitän... Kto by nemiloval nemčinu. Ja viem. Mnoho ľudí. Ale mne to neberie ani trochu z toho nadšenia a vytrženia, v ktorom ešte stále som, a asi aj dlho budem. Ale pekne po poriadku. 






Mesto, v ktorom bývam, a v ktorom budem študovať sa nazývy Brémy. Je to 10.najväčšie mesto v Nemecku, zároveň prístavné mesto a je situované na severozápade Nemecka, blízko Hamburgu, v preklade - som blízko pri mori, takže tu buď prší, alebo fúka vietor. Občas funguje aj kombinácia. Takže môj prvý výlet smeroval do nákupného centra - kúpiť si dáždnik. Ale pekný. A veselý. Nech ma udržuje v nálade. Vyzerá ako pitahaya. So me! No budem si musieť asi kúpiť aj nejaký neutrálny, lebo s týmto sa zas behať úplne všade asi nedá a na serióznosti mi to teda nepridáva.





Jeden z mojich najväčších strachov (ó áno mám ich mnoho len ohľadom tohto pobytu, veď sa iste posťažujem) bol z ubytovania. Respektívne ani nie tak z neho samotného ako z rodiny, ku ktorej som mala ísť bývať a z toho ako to celé vypáli. Hochschule Bremen navštevuje 9000 študentov, takže škola neposkytuje internát. Má však školský ubytovací systém, kde sú byty, apartmány, či rodiny, ktoré ponúkajú ubytovanie študentom (aj zahraničným) a sú overené školou. Ja som si intuitívne vybrala izbu, z ktorej som mala dobrý pocit, hneď ako som sa na ňu pozela, a to som ešte nevedela, že ju ponúka rodina. Tak som napísala na priložený e-mail, a odpísal mi veľmi milý pán, že ak chcem, izba je samozrejme moja. Tak som si povedala, že teda dobre. Plánovala som skôr samostatný byt, ale niečo ma ťahalo tam. Ako sa však blížil dátum príchodu bola som stále viac a viac nervózna. Čo to bude za ľudí? Budú vedieť aspoň trochu anglicky alebo budem zo seba musieť súkať moju lámavú nemčinu, to snáď nie... Budem sa im páčiť? Milión otázok a hlúpych myšlienok, scenárov, ktoré mi podsúvala hlava a zbytočne ma zneisťovala. Taxík ma vyložil na adrese, ktorú som mu zadala. Bola tma a pršalo. Z okna úzkeho, vysokého domčeka vykúkala žena, keď ma zbadala, hneď vyšla von: ,, Natalia?" ,, Yes, ehm, Susi?" ,, Yes, Hi, welcome!". Pomohla mi s kuframi, a ja som mala pocit, že vchádzam do domu číslo 12 na Grimmauldovom námestí v Londýne (ak viete o čom hovorím, sme kamaráti ♥). 




Po chvíľke som sa dozvedela, že celá rodina sú hudobníci, že abstraktné maľby všade po stenách, aj rôzne zaujímavé predmety, nábytok a dekorácie má na svedomí otec pani domácej, ktorý bol zas maliar. Ak mi to nevadí (?), že mi vie ukázať skôr len bio obchodíky a trhy s lokálnymi organickými potravinami, lebo že inde nenakupuje, že sú milovníkmi kávy... Mne ako vegetariánke a kávoholičke žiarili oči a celý čas mi šlo hlavou len to, že som sa ocitla v raji, že ma Boh miluje, a že si ďakujem, že som dala na pocit a nie na rozum! Celý interiér domu pôsobí navonok trochu chaotickým dojmom, rôzne farby, tvary, samé deky, vankúše, sviečky, dečky, košíčky, suveníry z ciest, hlavne Afriky, aaach! Krása. Neviem ako inak by som to opísala. Všetko je tu strašne free, takže pre mňa úplne dokonalé prostredie. 



Moja izba je na prízemí (oni to volajú suterén, lebo domy sú tu úzke a vysoké, zväčša troj až štvorposchodové, a prízemie je pre nich v podstate nad zemou) a mám veľké okno/dvere do dvora. Je ladená do modra, čo je moja obľúbená farba. Posteľ je taká veľká, že sa na ňu zmestím 4x, a vedľa nej mám veľkú poličkovú skrinu s nemeckými a anglickými románmi. I-de-ál-ne!.

Neodpustila som si návštevu Tigeru a Nanu-Nana, a odniesla som si odtiaľ pár sviečok, pretože bez toho by som asi neprežila (,,") a pár krabičiek na náramky, gumky, sponky, make-up, pretože mať to v taštičkách bolo veľmi neprehľadné. Čo sa týka make-upu vzala som si len základné veci, ktoré používam najčastejšie, pretože už aj tak som mala problém zbaliť sa do dvoch kufrov.





Škola mi začína až 13.marca, no kvôli zmluve som tu musela byť od 1.marca, čo ma najprv trochu rozčuľovalo, ale teraz som rada, pretože mám dostatok času sa tu zabývať, preskúmať mesto, a všeobecne zistiť čo, a ako. Zajtra mi začína orientačný týždeň, takže po týždni viac menej oddychovania; ktoré mi veľmi prospelo, byť sama so sebou a svojimi myšlienkami, ktoré som si mala možnosť utriediť; konečne nejaká aktivita. S tým súvisí ale ešte omnoho viac otázok a strachov... Bude sa mi škola páčiť? Nájdem si aspoň jedného človeka, ktorý by sa so mnou chcel rozprávať, alebo by sme sa dokonca mohli kamarátiť? Často mi ľudia hovoria, že na prvý pohľad vyzerám namyslene, či prísne, že by sa ku mne báli sami ozvať, no to je asi len nejaká moja forma obrany, lebo vnútri som vlastne len neistá. Túto črtu som si nikdy neuvedomila. Vždy som si o sebe myslela, že som extrovert, nemala som problém nadväzovať kontakty, bola som veľmi otvorená a bezprostredná, ale rokmi, sa zo mňa akosi stáva stále väčší a väčší introvert. Ale to je všetko v poriadku. Strachy sú hlúpe, a aj keď sa občas (niekedy častejšie) objavia, učím sa s nimi pracovať, a uvedomovať si, čo sú zač, precítiť ich, prijať, a zas nechať ísť. Inak by mi výrazne prekážali v plnohodnotnom žití.




Pre šťastie som si so sebou vzala aj liečivý kamienok medi; ktorý som dostala od mamky na Valentína, väčšinou ju mávam na nočnom stolíku pri posteli; turmalínový náramok a prstienok, ktorý som dostala na narodeniny od kamarátky. Ak vás viac zaujímajú kamienky kliknite tu.






Myslela som si, že to celé odlúčenie budem zvládať oveľa horšie. Od rodiny, od priateľa, známych, od domova, nejakej istoty a zázemia, bezpečia. Desila som sa. Čo bude v marci? Kam to pôjdem? Aké to bude? Zvládnem to?  Preboha veď všetko je také otvorené! Všetko bude nové, neznáme, neisté! To je to, čo ma brzdilo. Chcela som mať istotu. Vždy som chcela a potrebovala mať istotu. Inak som začala panikáriť a mať úzkosti z budúcnosti. Najlepšie však je, že som si to uvedomila a pomenovala to. Uvedomila som si, že to už teraz všetko prijímam iba s veľkým pokojom, pokorou a šťastím. Že všetko je, a aj bude úplne v poriadku. Stačí sa na to nastaviť. Netlačiť na veci, len mať v sebe vieru v to, čo chcem, čo si prajem (samozrejme najlepšie, ak je za tým aj dobrý úmysel). A všetko sa poskladá samé od seba - samé do seba. Teším sa, že jar začínam takto krásne, novou etapou. Ďakujem za to.





Ja vám ešte prajem nádherný deň, a ak by ste mali nejaké otázky ohľadom Erasmu alebo akékoľvek iné, kľudne mi napíšte ♥

Vaša,

N.