Čas bol tak relatívny pojem posledné dni, týždne, mesiace. Rozmýšľajúc nad tým, akoby ma vcucla čierna diera, ja som cestovala nejakým zvláštnym časopriestorom a teraz ma to vypľulo späť. Dáva to zmysel? Trochu som sa stratila. A znova našla. Alebo úplne nanovo? Nikdy som nebrala, že sa ľudia nemenia. A nikdy to ani nevezmem. Keď ja citeľne viem, že sa mením každý deň, a že som iná ako pred dvomi rokmi, iná ako pred mesiacom, iná ako včera. A vy ma, pochopiteľne, nemôžete uchopiť, ak len nie ste súčasťou môjho (takmer) každodenného života. Ak ste ma dlho nevideli, stretnete iného človeka, nemusím nič garantovať a preháňať, viem to. Nehovoriac o tom, ak ste ma nevideli veľmi, veľmi dlho. Porozprávajme sa. Spoznajme sa znova. Čokoľvek ste si mysleli, a poznali, je už dávno v nedohľadnom zabudnutí.





Je to fascinujúce. Život. Nikdy ma neprestane udivovať. A učiť. Každý deň. Akoby sme mohli ostať rovnakí, keď nás život každý deň učí? Toľko podnetov... Chce to pokojnú a jasnú myseľ, všetko to vnímať, prijímať, rýchlo spracovať, a ísť ďalej a zas len prijímať, učiť sa, chápať. Nemusíme si o tom nutne nič myslieť a vyniesť súdy, stačí to vziať také, aké to je. No vraví sa, že nič nie je také, aké je. Že všetko je len také, aké sme my. Vlastne nás to privádza znova len tam, že všetko je to o našom prístupe. O našom pohľade. Silná subjektivita. Samozrejme. Ale o tom to je. Ako sa na svet dívaš? Je jedno, či je pohár poloprázdny, alebo poloplný. On proste len je. Ale dá sa na neho pozrieť s láskou, milo, pozitívne, alebo ho ničiť už len pohľadom. A čo tvoje myšlienky? Staráš sa o tvoju pomyselnú záhradu, a oddeľuješ burinu od kvetov? Selektuješ? Vedome si vyberáš, čo budeš mať v tej tvojej krásnej makovičke? Ovládaš svoje myšlienky, alebo ich nechávaš nech ťa ony ovládajú?


Ja som sa nechala pohltiť. Ani neviem čím. Všetkým. Chcela som okúsiť sladkú nevedomosť života. Neriešiť zbytočne, nerozmýšľať, nerozoberať, neanalyzovať, nezaťažovať sa, len žiť. Užívať. Všetko, čo sa dá plnými dúškami. A bolo to krásne. Ach, sladká nevedomosť. A to na tom bolo tak nebezpečné. Nevedomé prežívanie. Vyslovene som sa hodila do rúk čomukoľvek, toku života, no pustila som opraty, a to, človeče, to je nebezpečné. Keď ty si jediný, kto má tvoj život pod kontrolou. Kto je zodpovedný. Možno som presne predtým chcela na chvíľu utiecť. Pred tou zodpovednosťou, ktorá prichádza s plným uvedomením, že ja, len ja som vždy bola, som a budem zodpovedná za to, kto som, aký mám život, a čo sa mi deje. Iste, že občas už nevieš čosi ovplyvniť, a vtedy tvrdíš "osud", no to je len zákon akcie a reakcie. To ako si sa rozhodol v minulosti, ako si myslel v minulosti, ako si robil v minulosti, ako si vysielal v minulosti, ti vytvorilo realitu, prítomnosť, v ktorej si dnes. Možnosť voľby. Sloboda. Krása. Skutočne? Precíť tú zodpovednosť. Veď už dobre vieš, že občas stačí, aby sa jedna malinkatá maličkosť stala inak, a tvoj život by bol úplne iný.
V tom víre stratenia sa, iluzórneho stratenia sa, lebo pred životom neujdeš, pred sebou neujdeš, som urobila veľkú hlúposť, chybu, dalo by sa povedať. Dva krát som ochorela tak, že možno za celý život som tak chorá nebola. A preciťovala som takú samotu ako nikdy v živote. Keď som úplne bezvládna sama doma v bolestiach, v teplotách, neschopná posadiť sa, nie to vstať z postele a vyjsť po schodoch, bola tak či tak nútená starať sa sama o seba. Deň čo deň. A že to v oboch prípadoch trvalo týždne... Nebola to sranda, a napriek tomu, že som si myslela, že som absolútne zvyknutá byť sama so sebou, a že s tým nemám problém, len sa mi potvrdilo, že akýkoľvek introvert môže človek byť, a akokoľvek môže mať rád svoju prítomnosť a byť sám so sebou zmierený, sme predsa len tie tvory spoločenské. A potrebujeme sa navzájom. Blízkosť. Lásku. Lebo občas, a hlavne v ťažkých časoch, nemáme silu si ju dávať samy, alebo ju čerpať z vesmíru, všadeprítomnej energie, Boha, čo len chcete, akokoľvek to nazývate.


Neviem ako to máte vy, ale ja absolútne verím, a presvedčila som sa nespočetne krát aj sama na sebe, že choroby si tak nejak robíme sami. Ak odrátame % keď si ubližujeme nejak fyzicky, alebo jednoducho len "prepneme" sily, sme v strese, málo spíme, atď atď a telo nás zastaví, lebo jednoducho nemôže už fyzicky... Tak potom nám ostane zvyšok, keď sa choroby prejavujú, kvôli našim myšlienkam. Často práve tým "nezdravým". Veď v zdravom tele zdravý duch. A teda nie najzdravší duch, čo sa stane s telom? Telo, naša "schránka". Dopravný prostriedok pre dušu. Statočne nás denne nesie. Robí všetko, čo chceme, čo si zmyslíme, okamžite reaguje. Ale takisto reaguje aj pod sústavným tlakom škodlivých myšlienok. Pretože nazhromaždená energia sa vždy musí niekde prejaviť... V oboch prípadoch, choroba skutočne odišla, keď som si plne uvedomila, prečo prišla. V prvom príklade, keď som mala infekčnú angínu, nemohla som jesť, ani len otvoriť ústa na viac ako 1 cm, a po dvoch týždňoch prišiel zlom, kedy som už nemohla, a "zložila som sa", najviac som plakala, že už nechcem, že už nemôžem, že prečo ja... a potom prišla odpoveď. Vlastne som si uvedomila, že plačem kvôli niečomu úplne inému. A keď som to celé precítila, preplakala, a zaspala som od vysilenia, keď som sa zobudila bolo mi oveľa lepšie. Ako mávnutím čarovného prútika. Na druhý deň ráno mi nič nebolo... Ale nestačí prísť na príčinu, keď ju nepochopíme a neodstránime... Mňa síce takto život zastavil raz, že ,, Nie, moja milá, takto teda nie... takto už nepokračuj, lebo bude zle...", no ja som to nepochopila, alebo len nechcela pochopiť, a pokračovala som v takej maličkej sebadeštrukcii... až prišla druhá stopka. A tá už bola zmes všetkého. Ublíženia samej sebe. Ublíženia iným. A ešte parádnych fyzických bolestí... Potom prišiel presne ten pocit. Akoby ma práve vypľula tá čierna diera, čo ma zjedla (rozumej ja), a ja som len zmätene stála niekde na útese a obzerala sa a nechápala ako som sa tam dostala. Veľká facka, absolútne ľadová sprcha, niekto vytiahol oponu, sňal mi z očí šatku, vytrhol ma zo sna. Nedá sa ujsť, pred sebou samým. Pred svojím životom. Pred zodpovednosťou, ktorú za seba máš. A tak mi život ukázal kade ísť, a kým chcem byť cez to, kým nechcem byť. Občas je najťažšie odpustiť sám sebe. Za zradu voči samému sebe. Tá je asi najhoršia. Ale tu prichádza dôležitá časť. Myšlienky na ľútosť, sebaľútosť musia ísť preč. Pretože sú vrcholne toxické. Nech už pochybíš sebaviac, nikdy nezmeníš, čo sa stalo. Neodstane sa. Môžeš sa spýtať - prečo sa to stalo? A snažiť sa to pochopiť. A pracovať s tým. Ale žialiť nad rozliatym mliekom ,, Ach, keby sa to nestalo... keby sa to stalo inak..." Nič nezmenia. Ničomu nepomôžu. Dá sa ísť len dopredu. Musíš ísť dopredu, teda ak chceš napredovať. Inak ostaneš zaseknutý v nejakej stratosfére medzi minulosťou a prítomnosťou, v nejakom neurčitom pásme, ktoré ťa bude brzdiť, a nedovolí ti žiť. Užívať si prítomnosť. A tá ti potom jednoducho pretečie medzi prsty ako voda.



Čo chceš, človek? Nevieš? Tak začni tým, čo nechceš. Ale selektuj. A preber zodpovednosť. Ja viem. Prvotné uvedomenie, že za vlastné utrpenie, a všetko, čo sa deje môžeš sám bolí. Je strašidelné. Je tak šialene, odporne desivé. Ale presne preto nemôžeš nikdy prestať byť bdelý. Vedomý. Uvedomelý. Pretože potom s tebou tok života začne metať, prúdy zo všetkých strán si s tebou budú robiť, čo chcú, obúchajú ťa neúprosne o skaly. Nie, nie je to to isté, ako veriť toku života, a vložiť sa mu s dôverou do rúk, no s opratami pevne v rukách. Treba rozlišovať. Občas je to mätúce a zavádzajúce. Vlastne veľmi často. Nie je ľahké ostať úplne triezvy, s čistou, jasnou mysľou. Ale vieš jak. Ťažko je žiť ľahko, ale oooh, ako ľahko je žiť ťažko! Máme na výber. Vždy máme na výber. A práve v tejto sekunde si tvoríš tvoju budúcu realitu, tvoju budúcu prítomnosť, v ktorej budeš žiť. Tak si vyberaj. Selektuj. Ja som strávila príliš veľa času, prokrastináciou, a robením vecí, ktoré nestoja za to. A čo ty?

S láskou,

N.