Doteraz som nemohla. Tak som chcela, a predsa mi to vôbec nešlo, nevychádzalo, nedalo sa. Hnevala som sa na seba, nadávala si, ale teraz už viem, že som jednoducho nebola na správnom mieste. Fyzicky, psychicky, duševne, situačne. Riešila som si mnohé, sama so sebou, ale aj s inými. S mojím okolím. Zisťovala som kým vlastne chcem byť, kto som, a kde sa teraz nachádzam, kam chcem ísť. S kým tam chcem ísť. Bez koho tam chcem ísť? Čo chcem dosiahnuť? Snívam o niečom? Ak áno, ako sa budem cítiť až to dosiahnem? Čo dobré to prinesie? Prečo to vlastne chcem? Čo všetko to bude obnášať? 

Veľa som sledovala okolie, no trvalo mi, kým som v tom našla balans. Hovorí sa, že veľa ti o tebe povie to, ako sa k tebe správajú iní. A tak som sa veľmi sledovala. Aj iných. Ale zo začiatku som to poňala veľmi zle. Vždy som o sebe zmýšľala ako o veľmi silnej žene, silnej osobnosti, ale priznám sa, že som sa dostala do situácie, kedy som si všetko príliš pripúšťala, a bola som vlastne veľmi slabou osobnosťou. Brala som si všetko osobne. Všetko mi ubližovalo. Slová, aj malinké neúspechy, malinké nezdary a ťažie situácie. Vypestovala som si slušnú zbierku strachov a úzkostí, kvôli ktorým som nevedela zaspať, chytali ma všelijaké depresívne stavy, všetko som spochybňovala. Panebože chcem vôbec byť tu, v tomto meste, v tomto byte, na tejto škole? Chcem vôbec študovať to, čo študujem? Prečo mi nevyšlo to, či ono? Čo si o mne ľudia myslia? Prečo by sa so mnou vôbec chcel niekto kamarátiť? Bože, za všetko môžem ja. Mala by som to, a ono, a hento by som zas teda fakt nemala!

 Z človeka, ktorý sa tešil z každej maličkosti sa stala kôpka nešťastia. Samotár. Introvert. Bola som ako precitlivelý kvet, ktorý sa bojí aj malinkého prievanu. 

Teraz vám niečo poviem, stavím sa, že ste to ešte nikdy nepočuli. Všetko zlé je na niečo dobré! Long story short - prešlo to, vyformovalo ma to, pomohlo mi to. Naučilo ma to väčšej vďačnosti, skromnosti, pokore, láskavosti, láske... a tomu najdôležitejšiemu pre moje písanie - disciplíne. 

OH MY! Ja viem. Ešte sa len učím. Ale myslím, že som na dobrej ceste. Minimálne lepšej. Faktom však je, že ja som jednoducho nikdy nebola disciplinovaná. Neviem, či ma to nikto nenaučil, alebo som sa to skôr len nechcela, a možno aj nevedela naučiť. Eskalovalo to až tak, že som neodpisovala ľuďom na správy týždne, mesiace. Rovnako na maily. Neplatila faktúry za mobil, lebo ešte aj tie ma stresovali. Nevenovala som sa povinnostiam, nevybavovala nutné, ignorovala a preťahovala termíny. Radšej som bola ochotná zaplatiť naviac, a vlastne sa kvôli tomu len viac stresovala, práce, na ktoré som mala týždne som chcela vopchať do dvoch dní... Ono vždy mi všetko nejakým šialeným zázrakom vychádzalo a vyšlo, ale že to nebolo zdravé, to určite. Nahovárala som si, že veď ja len "hejtím" systém. Ale nie. Ja som jednoducho mala nulovú disciplínu, nulovú zodpovednosť. Priateľa (a XY ľudí) som často vytáčala do nepríčetna, a ja som si v kľude a ležérne vravela, že nechápem, čo ste všetci takí nasratí. Prišla som o veľa ľudí. Veľa som ich nechala ísť.(Ďakujem tým, ktorí zotrvali (lebo asi mali zotrvať). Ja už budem lepšia kamoška, sľubujem. Milujem VÁS!) 

Celý život som všade meškala, a keď som pred dvoma dňami povedala kamoške, že som už nový človek, tak ma život vyskúšal. Však viete, že život je vtipálek. Pozor na vyhlásenia! Vždy vás vyskúša, či to, čo vám vyjde z úst aj tak myslíte. Meškala som na ďalšiu schôdzku s ňou hodinu... Ani som nevedela, či sa mám smiať, či plakať...