Prešiel rok od prvého a doteraz posledného príspevku. Rok plný
zmien, navonok možno nie tak viditeľných, no pre mňa vnútorne tak hlboko
citeľných. Mnohými zmenami som prešla a stále prechádzam aj ja osobne, a o
jednej by som dnes chcela...
Viete tá scéna z filmu. Žena stojí nahá v kúpeľni pred zrkadlom.
Díva sa na seba. Díva sa na seba dlho. Začnú jej stekať slzy po tvári.
Prichádza zúfalstvo, ktoré sa po chvíľke mení v zúrivosť, a tak začne zhadzovať
a rozbíjať veci okolo seba, rozbije zrkadlo, a pár iných vecí, až padne
vysilená na zem na kolená.
Až na to teatrálne rozbíjanie a zem som ,,tam" bola.
Vlastne sa to skončilo pekne.
Až na to teatrálne rozbíjanie a zem som ,,tam" bola.
Vlastne sa to skončilo pekne.
Bola som po niekoľkodňovej chorobe. Tvár mdlá, s modrastým nádychom, hlboké kruhy pod očami, a samotné oči nejaké malé, opuchnuté. Mastné vlasy bez tvaru. Celý look dolaďovali už iba malé červené vyrážky, ktoré sa mi vďaka chorobe vyhádzali po lícach. Absolútne som sa nespoznávala. Nechcela som sa na seba dívať. Nechcela som veriť, že to, čo vidím v zrkadle som ja.
Odkedy mám tak nevýrazné pery a nezaujímavé, malé oči, a tak
bacuľaté líca, príliš široký nos a kde sú moje vystúpené lícne kosti a ostrá
čeľusť? Nie sú. Neexistujú. Nikdy neboli.
Poznáte rozprávku kráľovstvo krivých zrkadiel? Nie? Nevadí. Chcem
tým povedať... Fotky...
My, ženy tak nejak nenávidíme momentky. Lebo - ,, Preboha, ako tam
vyzerám? Ach, úplne škaredo. Vymaž to a neopováž sa to niekam pridať."
Myslím, že nenávidíme momentky, lebo nechceme vidieť ako v
skutočnosti vlastne vyzeráme. V zmysle, ako vyzeráme v bežnom živote, za
akejkoľvek činnosti, nie na nastylovanej fotke, z tej strany, z ktorej sme
,,krajšie", s jednou nôžkou dopredu, s bokom koketne vytrčeným do jednej
strany, stiahnutým bruškom, poloúsmevom Mony Lízy, jemne prehrabnutými vlasmi,
aby dobre stáli. Milujeme to, ako môžeme byť na fotke pod dobrým svetlom a
uhlom vizuálne najlepšou a najdokonalejšou verziou seba.
Prehliadame si selfie, a myslíme si, že vlastne v skutočnosti
vyzeráme takto. Tvár trochu do boku, jemne našpúlené, či pootvorené pery, nech
sú trochu väčšie a plnšie, a privreté oči pre zvodný pohľad, či trochu viac
otvorené oči pre ich zvýraznenie. Cvak. Fotka. Likey. Super. Ale vieš čo? To
nie si ty. To nie som ja. To nie je realita.
Nikdy som nechápala, keď mi najlepšia kamarátka
(neraz) povedala:
,,Hm, pekná fotka, ale nie si to ty."
,, Ako, že to nie som ja? Kde som potom ja? Aká
som ja?"
,, Proste iná... Napríklad tu. Toto si ty.
Takto ťa poznám." - a ukázala na momentku, kde som sa neviazane smiala až
škerila od ucha k uchu. Nechápala som. Prišla som si na nej otrasná. Nevidela
som žiadnu krásu. Nič čoby sa mi na tom páčilo. Nepáčilo sa mi vlastné šťastie,
ktoré z fotky priam sálalo, nepáčila sa mi vlastná prirodzenosť.
Okej.
Ale viete, čo myslím?
Ale viete, čo myslím?
Momentky. Tie fotky neboli nikdy zlé a škaredé. To len my nechceme
vidieť, čo ukazujú, prijať to a vidieť v tom krásu. To len my, nedokážeme
vidieť krásu v sebe. Vždy chcem mať toto viac také, a tu menej tohto. Áno,
bratia Timkovci. ,, Čím to je, že mladí netúžia byť múdri,a ženy ukryté sú v
púdri?" Zakrývame si tváre. Ráno make-up on, večer pred spaním off.
Radšej sa na seba v tej medzifáze ani nedívať. Myslíme si, že sme pekné len
s maskou na tvári, vlastne tú masku už vnímame ako pravú tvár a selfies ako
realitu. Zo všetkého ostatného sme zdesené. Ako sa vraví, doba je taká, že
úprimnosť sa už vníma ako urážka. Zdá sa, že i prirodzenosť je pomaly vnímaná
ako niečo nevyhovujúce a neuspokojujúce. Okrem iného, prvotná vízia make-upu bola pozdvihnúť prirodzenú ženskú krásu. Nie úlpne
pretransformovať už existujúce veľdielo na niečo ,,lepšie". Nič také ako
lepšie neexistuje.
Späť pred zrkadlo.
Stojím, čumím, neverím, plačem,
plačem, plačem. Striedavo si chytám tvár a objímam sa, nech sa úplne
nezosypem. Pomaly prichádza úľava. Bolesť sa s každou slzou začína meniť na
lásku, prijatie a pochopenie. Aha! Tak toto sú moje oči. Malé, mandľový tvar.
Bez špirály nemám dlhé mihalnice a bez linky nemám hlboký zvodný
pohľad. Toto sú moje pery, svojsky vykrojené, nie sú vlastne veľmi plné,
ale páčia sa mi. Hm. Takže líca mám teda plné, nemám výrazné lícne kosti, ani
ostrú čeľusť, vlastne keď sa usmejem, moja tvár je taká malá guľka. Milé. Mám
úplne detskú tvár. Aj ten nos je nejaký širší a trochu zakrivený dodola, trochu
ako nos Indky. Plochý hrudník, široké boky, driek nejaký rovný, žiadne pekné
vykrojené slzičky. Možno jemne až chlapčenská postava. Vlasy čím ďalej, tým
viac redšie, vďaka dlhodobejším zdravotným problémom (ale o tom inokedy)... Toto je moja postava. Toto je moja tvár. Toto je moje telo. Toto som
ja.
Deň po zrkadlovej scéne, keď som sa ráno namaľovala ako zvyčajne, som na seba zas raz civela, čo to vidím. Cez silný mejkap nebolo vidno pomaly skutočnú farbu mojej tváre, iný tvar obočia vykreslený ceruzkou, oči kvôli dlhej linke nemali svoj mandľový tvar a zlepené dlhé mihalnice, vyzerali tiež absolútne čudesne. Vykontúrované líca, brada a nos, boli každého, len nie moje. Nepáčilo sa mi, čo vidím. Necítila som sa dobre.
Všetko som to zmyla.
Ďalšie dni som experimentovala. Šla krôčik po krôčiku v tejto pre mňa novej situácii. Nové zistenie bolo, že maximum, čo na mojej tvári znesiem je korektor na menšie nedokonalosti, bronzer pre trochu života a farby, hnedá ceruzka tesne k mihalniciam a rúž, či v lepšom prípade pomáda pre jemné zvýraznenie pier.
Nechápme sa zle.
I. Milujem make-up. Milujem nakupovať make-up,
v DM-ku som schopná stráviť hodinu prezeraním a testovaním produktov. Milujem
sledovať beauty youtube channels, tvoriť a skúšať na mojej tvári. Kontúrovať,
vytvárať dymové líčenie, ostré linky, kombinovať farby. Milujem sa s tým
hrať, skúšať nové veci, a pod. Ale vo všeobecnosti môj vzťah k tomu celému sa
úplne zmenil. Nevravím, že už nikdy nepôjdem nikam s linkou! Bože chráň.
Milujem linky. Ale je to pre mňa teraz už skôr sviatok. Fakt sa na to musím
vyspať, a mať ten pocit, že no tak fajn, dnes celý look ešte trochu
obzvláštnime, lebo sa to žiada. Veď som žena, rada sa páčim. Ale v prvom rade
sa chcem páčiť sama sebe. V prvom rade chcem byť so sebou spokojná ja. Chcem sa
cítiť dobre vo vlastne koži. Nikdy si už nechcem dovoliť skĺznuť späť do stavu,
kedy som sa aj cez víkend strávený doma namaľovala, aby sa mi na seba dobre
pozeralo. Aby som mala pocit, že môžem vyjsť na ulicu. Aby som mala pocit, že
som pekná.
II. Som zástanca toho, nech si každý robí, čo chce, pokiaľ ho to robí šťastným, a kým nezasahuje do práv iného človeka. Samozrejme, ak si chceš natiahnuť linku po ucho, urob to. Ak chceš fialové pery, urob to. Máš rada úplne rúžové líčka? Určite, go for it. Napichajte si pery, a majte v tvári 10 pearcingov. Nech sú ale všetky rozhodnutia urobené z vlastného presvedčenia. Nie pre názor niekoho iného. Nie kvôli merítkam krásy tejto spoločnosti. Všetko robte od vlastného srdca. Z vášho úplného stredu.
Mimochodom, pre mňa najkrajšie ženy aké poznám, v znení moja mamka, najlepšia kamarátka (absolútne som sa zhrozila, keď som ju cca pred mesiacom videla full namaľovanú a potom ma poprosila, nech jej skúsim urobiť aj linku, ofc bola krásna ako obrázok, ale mne príde tak krásna v tej jej prirodzenosti, že v mojich očiach vlastne vyzerala horšie), spolubývajúca a ešte pár iných, sú ženy, ktoré sa maľujú vlastne minimálne, a sú pre mňa nádherné v ich absolútne, čistej prirodzenosti.
Aby sme túto možno zvláštnu výpoveď uzavreli. Tie shity o tom, že ženu robí krásnou dobré srdce, prívetivé oči a prirodzený úsmev nie sú shity. Prajem Vám všetkým, aby ste sa milovali, aby ste so sebou boli spokojné, aby ste boli šťastné, aby ste boli hrdé na to, kým a aké ste a hlavne, aby ste boli k sebe úprimné. Nie je väčšieho daru, aký si môžete dať. Velebte a oslavujte svoju prirodzenosť. Svoje vlastné ja. Dokonalosť je aj tak nudná.
S pozdravom,
N.
