Bola som smutná. Bola som veľmi smutná. Bola som šťastná. Bola som veľmi šťastná. Zvláštnym spôsobom to vytvorilo harmóniu.  Pochopenie. Pokoj.

Zastavil sa pri mne bezdomovec. Nič nezvyčajné, ale v ten večer ma to veľmi silno zasiahlo. Po ťažkom dni ma slová ako ,,Prosím vás... Snažím sa prežiť ako môžem... Nie je to ľahké... Viem, že ani vám to nie je príjemné, ale niekedy už neviem, čo mám robiť, a len prosím...“ veľmi vnútorne zasiahli.

Vždy som tieto veci vnímala veľmi intenzívne. Presťahovaním sa do veľkého mesta som sa s tým však začala stretávať  oveľa častejšie. Každý večer, keď som šla domov z práce pešo, cez mesto, zvieralo mi srdce, no vždy to šlo ruka v ruke s uvedomením, a s hlbokou vďačnosťou. Za to, čo mám. Čo môžem. Ale na tom večeri bolo niečo iné. Nevedela som sa upokojiť ešte dlho, dlho potom, ako som prišla domov. Ja viem, že ste už neraz počuli, že buďte vďační za to, čo máte. Ale koľkí z nás reálne vedia precítiť skutočnú vďačnosť? Hlbokú vďačnosť, ktorá vychádza zo srdca a zohrieva nás. Ktorá nás naplňuje šťastím, až sa tisnú slzy do očí...? Vnímate vôbec aké je to krásne? Môcť si kľúčom odomknúť byt. Prísť domov. Do tepla. Len tak si otvoriť chladničku a vziať si jedlo. Dať si teplú sprchu po dlhom dni. Ľahnúť si do postele. Prikryť sa. A pokojne spať. Bez strachu. S pocitom, že niekam patríte. Podľa mňa je to nádherné.

Žijeme svoje životy, akoby bolo všetko samozrejmosťou, akoby bol zajtrajšok istý. Z vlastnej skúsenosti viem, čo to je v jednej chvíli jazdiť autom za západom slnka, usmievať sa a hovoriť si ,,Aký je dnes krásny deň!“, a o päť minút na to otočiť volant a so slzami v očiach ísť smerom k náhlej smrti vášho blízkeho. Len tak. Nikto nás na to nepripraví, nikto nám nedá šancu na rozlúčku, nikto nám nikdy nezaručí, že to objatie nie je posledné. Žijeme svoje životy bez vďačnosti. Často veľmi sebecky, neohľaduplne a nevedome.

                                                                      Count your blessings. 

Paradoxne to býva tak, že tí, ktorí toho majú najmenej, sú najšťastnejší. Skúste sa sem tam zastaviť. Len tak si sadnúť a poďakovať za všetko, čo máte. Uvedomiť si svoje dary. Hovorí sa, že veľké vecí neprídu, ak neoceníte tie malé. Vďačnosť je hojnosť. Precítenie vďaky za to, čo máme, čo k nám prichádza, dokonca aj za všetko to zlé. Dávate tým vesmíru signál, že ste pripravení dostať viac.

 Ľudia ďakujte. Za rodinu. Za slnko. Za úsmev. Za vaše telo, ktoré vás sprevádza týmto životom. Za to, že vaše srdce bije od dňa jeden, neustále a neúnavne. Ďakujte si za dobre odvedenú prácu. Ďakujte za vaše vnútorné kvality. Za nohy, ktoré vás nesú.Za kávu, ktorú ste si v kľude vychutnali. Za kolegu, ktorý vám denne znepríjemňuje deň, berte ho ako učiteľa, ktorý vás má niečo do života naučiť. Ďakujte za milých ľudí, ktorých ste cez deň stretli. Svojej matke. Otcovi. Nech už sú akýkoľvek. Sú presne takí, akí majú byť. Dali vám presne to, čo vám mali dať. Ďakujte za každú chvíľu, ktorú ste mohli stráviť s milovanou osobou.





Niekedy skúste len tak byť. Zájsť si sám do prírody a len si tak užívať, že ste. Že dýchate, že žijete, že máte toľko možností! Že toho toľko môžete! Precíťte to šťastie.  

Nežite v omyle, že sme tu večne. Nie sme. No nie je na tom nič smutné. Žijeme len raz. Ale ak ten život žijeme poriadne, tak raz úplne stačí.

To, že ste ráno otvorili oči, nadýchli sa a mohli začať odznova je sám o sebe dôvod na úsmev. Na šťastie. Nevedomé životy a.k.a. prežívanie. To je večné nešťastie človeka. Mojím skutočným strachom je, že dopadnem ako jeden pán, ktorého som len tak na ulici začula rozprávať ,, Keby som sa tak mohol vrátiť 30 rokov dozadu! Urobil by som to úplne inak! Študoval by som históriu a umenie, a bol by som učiteľom! Viac by som cestoval, menej sa rozčuľoval nad vecami, ktoré nemôžem vyriešiť. A nerozčuľoval by som sa ani nad vecami, ktoré riešenie potenciálne majú, pretože nakoniec vždy nejaké prišlo. Veľa vecí by som urobil inak...“. Keď budem umierať nechcem ľutovať, čo všetko som neurobila, neskúsila a nepovedala. Chcem umierať s pokojom na duši, že som urobila všetko, čo som mohla a chcela urobiť. Že som sa nebála skúsiť  a otriasť sa ak mi niečo nevyšlo. Krásnym príkladom je dieťa, ktoré sa učí chodiť. Keby si povedalo po pár pádoch na zadok, či kolená, že mu to nejde a tak sa teda vzdáva, že chodenie nie je pre neho, nikdy by sa to nenaučilo.

Buďte vďační, že ste kedysi aj vy boli týmto dieťaťom, že tento princíp v sebe máte aj vy, len ho treba znova objaviť, trochu oprášiť. Ak vás niečo, čo chcete urobiť desí, a len o tom snívate, pretože si myslíte, že by bolo príliš ťažké to dosiahnuť, že je to dokonca nemožné, a vy to nezvládnete... s najväčšou pravdepodobnosťou je to presne to, čo máte urobiť!

Poďakujte, že toto dnes čítate :) pretože to v tom prípade z nejakého dôvodu čítať máte. Náhody neexistujú.

Prajem vám všetkým nádherný deň, a ešte krajší život podľa vašich predstáv.

Vaša,

N.