Keď som šla prvýkrát do Prahy na prijímačky na VŠ, nebola som si istá, či chcem nasledujúce roky stráviť v tomto meste. Keď sme s rodičmi dorazili večer na hotel, a ja som osamela na izbe, rozplakala som sa, že to bol hlúpy nápad. Že tu nechcem byť, mesto je hnusné, a že nikdy nebudem schopná byť takto ďaleko od rodiny. Ráno som sa zobudila do upršaného dňa. Nepridalo mi to na nálade, no musela som sa samozrejme dať dokopy, nech vyzerám reprezentatívne na prijímací pohovor. Ako sme sa pomaličky dostávali do mesta, slniečko začalo pomaly vychádzať, a spolu s ním sa začalo rozjasňovať aj v mojej hlave. Zo školy som mala veľmi dobrý pocit, a keď bolo všetko za mnou, šli sme do mesta obzrieť si aspoň čo-to, kým pôjdeme domov. Ocko veľmi múdro zaparkoval niekde úplne mimo, aby sme sa pekne prešli celým centrom. Chodiac v uzučkých, krásnych uličkách, cítiac omamné vône a počujúc hudbu z každého rohu, s lúčami slnka v pätách, som sa začala cítiť ako doma. Akoby som tam už niekedy bola, prežila tam celý život. A vtedy sa vo mne ustálilo rozhodnutie, že ak ma prijmú, tak nechcem nič iné ako toto.
Prijali ma. Čakalo ma sťahovanie sa do nového bytu s priateľom, a vtedy s holkou, s ktorou som bola na káve raz. Žiadne obavy sa však nekonali. Bolo leto, všetko bolo krásne. Prvý mesiac ako rozprávka. Nemali sme ešte ani zapojený internet. Dni sme trávili skutočne spolu. Vyhriate mesto, skvelé jedlo (a pitie), kultúra, veľa spánku, skúmanie zaujímavých miest. Bohémsky život (a to už je čo, keď ho vedieš v meste, ktoré sa latinsky povie Bohemia?!).






 Potom však ,,prišla" realita. Škola. Hľadanie práce. Práca. Neúspechy. Nedarí sa. Darí. Zas sa nedarí. Chýba mi rodina. Chýbajú mi kamaráti. Chýba mi tanečná skupina. Chýba mi klavír. Príroda.
Zrazu - platenie vlastných účtov, prvé skutočné zodpovednosti. Ak si niečo neurobím sama, tak to proste nemám. Zrazu som si nemohla vyložiť nohy, lebo by mi niekto opral, navaril, šiel za mňa vybaviť to, či ono. Mohla som sa spoľahnúť len sama na seba (priateľ mi bol samozrejme vždy obrovskou oporou a vo všetkom mi pomáhal, ale viete ako to myslím). Nechcela som ráno vstať z postele a čeliť realite. Občas som nezvládla ani vstať, dať sa dokopy a ísť do školy. Pomaly som začala upadať do kadejakých negatívnych stavov. Trvalo to mesiace. Stratila som sa. Stratila som samu seba. Niekde v ilúzii slniečkovského pozitívna, nepripúšťania si, nepreciťovania - nič mi nevadí, všetko je super a bude len dobre. Bolo to ťažké obdobie. Ale vďaka za neho. Vykryštalizovalo ma ako nič a nikdy predtým.



 Stovežatá. Začala som si budovať vlastný život. Vlastný priestor. Vlastný svet. Prvý môj-náš domov.



Vždy som si vážila každý jeden deň, všetko, čo mám, a že to vôbec mám. Ale teraz, keď som v Nemecku si to vážim ešte viac. Neopísateľne sa teším na to, ako zas pôjdem známou trasou do obchodu nakúpiť. Napĺňa ma radosť už len z tejto jednoduchej predstavy.

 Teším sa ako si zas dám cappucino v obľúbenej kaviarni pri baráku.


 Ako zalejem kvety, budem piť kávu z obľúbeného hrnčeka pritom, ako sa budem malovať v mojom zrkadle.

 Ako si zas sadnem k môjmu stolu, kde tvorím, premýšľam, učím sa, kreslím.



Ako si dám dobré raňajky, či obed na miestach, ktoré mám rada.





                                                                      Cafe Lounge


                                                                    Pizza Nuova




                                                                 EMA espresso bar