Hola! Alebo mala by som radšej povedať Hallo? Každopádne. Pre tých, ktorí to ešte nevedia, som v Nemeckuuuu! Úžasné a vzrušujúce, čo? Guten morgen, der, die, das, Schmetterling, Donaudampfschifffahrtsgesellschaftskapitän... Kto by nemiloval nemčinu. Ja viem. Mnoho ľudí. Ale mne to neberie ani trochu z toho nadšenia a vytrženia, v ktorom ešte stále som, a asi aj dlho budem. Ale pekne po poriadku. 

Mesto, v ktorom bývam, a v ktorom budem študovať sa nazývy Brémy. Je to 10.najväčšie mesto v Nemecku, zároveň prístavné mesto a je situované na severozápade Nemecka, blízko Hamburgu, v preklade - som blízko pri mori, takže tu buď prší, alebo fúka vietor. Občas funguje aj kombinácia. Takže môj prvý výlet smeroval do nákupného centra - kúpiť si dáždnik. Ale pekný. A veselý. Nech ma udržuje v nálade. Vyzerá ako pitahaya. So me! No budem si musieť asi kúpiť aj nejaký neutrálny, lebo s týmto sa zas behať úplne všade asi nedá a na serióznosti mi to teda nepridáva.





Jeden z mojich najväčších strachov (ó áno mám ich mnoho len ohľadom tohto pobytu, veď sa iste posťažujem) bol z ubytovania. Respektívne ani nie tak z neho samotného ako z rodiny, ku ktorej som mala ísť bývať a z toho ako to celé vypáli. Hochschule Bremen navštevuje 9000 študentov, takže škola neposkytuje internát. Má však školský ubytovací systém, kde sú byty, apartmány, či rodiny, ktoré ponúkajú ubytovanie študentom (aj zahraničným) a sú overené školou. Ja som si intuitívne vybrala izbu, z ktorej som mala dobrý pocit, hneď ako som sa na ňu pozela, a to som ešte nevedela, že ju ponúka rodina. Tak som napísala na priložený e-mail, a odpísal mi veľmi milý pán, že ak chcem, izba je samozrejme moja. Tak som si povedala, že teda dobre. Plánovala som skôr samostatný byt, ale niečo ma ťahalo tam. Ako sa však blížil dátum príchodu bola som stále viac a viac nervózna. Čo to bude za ľudí? Budú vedieť aspoň trochu anglicky alebo budem zo seba musieť súkať moju lámavú nemčinu, to snáď nie... Budem sa im páčiť? Milión otázok a hlúpych myšlienok, scenárov, ktoré mi podsúvala hlava a zbytočne ma zneisťovala. Taxík ma vyložil na adrese, ktorú som mu zadala. Bola tma a pršalo. Z okna úzkeho, vysokého domčeka vykúkala žena, keď ma zbadala, hneď vyšla von: ,, Natalia?" ,, Yes, ehm, Susi?" ,, Yes, Hi, welcome!". Pomohla mi s kuframi, a ja som mala pocit, že vchádzam do domu číslo 12 na Grimmauldovom námestí v Londýne (ak viete o čom hovorím, sme kamaráti ♥). 




Po chvíľke som sa dozvedela, že celá rodina sú hudobníci, že abstraktné maľby všade po stenách, aj rôzne zaujímavé predmety, nábytok a dekorácie má na svedomí otec pani domácej, ktorý bol zas maliar. Ak mi to nevadí (?), že mi vie ukázať skôr len bio obchodíky a trhy s lokálnymi organickými potravinami, lebo že inde nenakupuje, že sú milovníkmi kávy... Mne ako vegetariánke a kávoholičke žiarili oči a celý čas mi šlo hlavou len to, že som sa ocitla v raji, že ma Boh miluje, a že si ďakujem, že som dala na pocit a nie na rozum! Celý interiér domu pôsobí navonok trochu chaotickým dojmom, rôzne farby, tvary, samé deky, vankúše, sviečky, dečky, košíčky, suveníry z ciest, hlavne Afriky, aaach! Krása. Neviem ako inak by som to opísala. Všetko je tu strašne free, takže pre mňa úplne dokonalé prostredie. 



Moja izba je na prízemí (oni to volajú suterén, lebo domy sú tu úzke a vysoké, zväčša troj až štvorposchodové, a prízemie je pre nich v podstate nad zemou) a mám veľké okno/dvere do dvora. Je ladená do modra, čo je moja obľúbená farba. Posteľ je taká veľká, že sa na ňu zmestím 4x, a vedľa nej mám veľkú poličkovú skrinu s nemeckými a anglickými románmi. I-de-ál-ne!.

Neodpustila som si návštevu Tigeru a Nanu-Nana, a odniesla som si odtiaľ pár sviečok, pretože bez toho by som asi neprežila (,,") a pár krabičiek na náramky, gumky, sponky, make-up, pretože mať to v taštičkách bolo veľmi neprehľadné. Čo sa týka make-upu vzala som si len základné veci, ktoré používam najčastejšie, pretože už aj tak som mala problém zbaliť sa do dvoch kufrov.





Škola mi začína až 13.marca, no kvôli zmluve som tu musela byť od 1.marca, čo ma najprv trochu rozčuľovalo, ale teraz som rada, pretože mám dostatok času sa tu zabývať, preskúmať mesto, a všeobecne zistiť čo, a ako. Zajtra mi začína orientačný týždeň, takže po týždni viac menej oddychovania; ktoré mi veľmi prospelo, byť sama so sebou a svojimi myšlienkami, ktoré som si mala možnosť utriediť; konečne nejaká aktivita. S tým súvisí ale ešte omnoho viac otázok a strachov... Bude sa mi škola páčiť? Nájdem si aspoň jedného človeka, ktorý by sa so mnou chcel rozprávať, alebo by sme sa dokonca mohli kamarátiť? Často mi ľudia hovoria, že na prvý pohľad vyzerám namyslene, či prísne, že by sa ku mne báli sami ozvať, no to je asi len nejaká moja forma obrany, lebo vnútri som vlastne len neistá. Túto črtu som si nikdy neuvedomila. Vždy som si o sebe myslela, že som extrovert, nemala som problém nadväzovať kontakty, bola som veľmi otvorená a bezprostredná, ale rokmi, sa zo mňa akosi stáva stále väčší a väčší introvert. Ale to je všetko v poriadku. Strachy sú hlúpe, a aj keď sa občas (niekedy častejšie) objavia, učím sa s nimi pracovať, a uvedomovať si, čo sú zač, precítiť ich, prijať, a zas nechať ísť. Inak by mi výrazne prekážali v plnohodnotnom žití.




Pre šťastie som si so sebou vzala aj liečivý kamienok medi; ktorý som dostala od mamky na Valentína, väčšinou ju mávam na nočnom stolíku pri posteli; turmalínový náramok a prstienok, ktorý som dostala na narodeniny od kamarátky. Ak vás viac zaujímajú kamienky kliknite tu.






Myslela som si, že to celé odlúčenie budem zvládať oveľa horšie. Od rodiny, od priateľa, známych, od domova, nejakej istoty a zázemia, bezpečia. Desila som sa. Čo bude v marci? Kam to pôjdem? Aké to bude? Zvládnem to?  Preboha veď všetko je také otvorené! Všetko bude nové, neznáme, neisté! To je to, čo ma brzdilo. Chcela som mať istotu. Vždy som chcela a potrebovala mať istotu. Inak som začala panikáriť a mať úzkosti z budúcnosti. Najlepšie však je, že som si to uvedomila a pomenovala to. Uvedomila som si, že to už teraz všetko prijímam iba s veľkým pokojom, pokorou a šťastím. Že všetko je, a aj bude úplne v poriadku. Stačí sa na to nastaviť. Netlačiť na veci, len mať v sebe vieru v to, čo chcem, čo si prajem (samozrejme najlepšie, ak je za tým aj dobrý úmysel). A všetko sa poskladá samé od seba - samé do seba. Teším sa, že jar začínam takto krásne, novou etapou. Ďakujem za to.





Ja vám ešte prajem nádherný deň, a ak by ste mali nejaké otázky ohľadom Erasmu alebo akékoľvek iné, kľudne mi napíšte ♥

Vaša,

N.