Nič nikdy nie je nijak a všetko je vždy všelijak.

Domov.

Už.

Nie.

Samota. Bol to zvyk. Nebyť sama. Dotyky. Raňajky. Hlúpe hry. Spoločný slovník. Interné vtipy. Smiech. Láska. Snaha. Nádej. Plač. Obed. Káva. Alkohol a prechádzka. Večera. Večer. Dotyky. Spánok. Dotyky v noci. Ráno.

Ticho. Bolesť. Otázky. Kde sa stala chyba...? Nikde. Proste sa to stalo. 

Proste to JE. 

Tak ako my len SME. 

Nič nikdy nie je nijak. Len tak, ako to je. Nič viac. 

Istoty, bezpečie, budúcnosť, chcenia, vedomosť? Uvedomenie.

Domov už nie je domovom. Počkať. Čo je domov? Miesto? Osoba? Tak či tak. Pocit, že sem nepatrím. Že ma už život posiela inam. Kŕčovité zvieranie jeho ruky, tichý plač a vnútorný hlas šepká krutú pravdu, ktorú je ľahké, no zbytočné potlačiť. Život mi ho ťahá preč. Nie že by na tom bolo niečo zlé. Alebo dobré. Proste sa to deje. Proste to je. Prijmi to.

Neistota. Pokusy. Myšlienky. Zbytočné. Rozmýšľanie. Vizualizácia. Presvedčenia. Zbytočné. Aj tak bude všetko len tak, ako si to samo zmyslí, že to chce a má byť. 

Plánovala som. Tak veľmi dopredu. Smiešne. V teórii všetci vieme, že jediné, čo máme je prítomný okamih. Že nemáme ani včera, ani zajtra. Ani nič iné. Len teraz. A nikdy nevieme nič. 

,,Zamysli sa, či bez neho vieš žiť..." 

Realita je, že všetci vieme žiť bez kohokoľvek. Inak by to nešlo. Jediný, koho kedy budeme mať a potrebovať sme my sami. Zajtra môžeme prísť o všetko. O rodinu, partnera, domov, dom, prácu, ruku, alebo len budeme hodení do úplne novej životnej situácie.

A čo potom?

Proste sa len pozbierať a prispôsobiť. Sami. Začať odznova. Sami. Bojovať. Sami za seba. Sami.

Máme len teraz. Môžeme sedieť a rozmýšľať, čo sa stalo minulý týždeň, a ako nám to ublížilo, alebo ako sa v sobotu tešíme do kina, a rozmýšľať nad tým, ale potom vlastne nie sme ani v minulom týždni, ani v sobote, ani teraz. Nie sme nikde a prichádzame o drahocenný čas.

Prostosť bytia si je tak ťažké uvedomiť, získať a udržať...

Občas to nie je o tom, že sa niečo stalo, alebo že láska zmizla. Občas sa len jednoducho musíte milovať sami viac. A urobiť to, čo cítite hlboko zakorenené v sebe. Kvôli sebe. Aj keď vám to trhá celé vnútro, a bolí to tak, ako ešte nikdy nič nebolelo. Aj keď to absolútne nedáva zmysel, a nepáči sa vám to. Dôverovať svojej intuícii a srdcu. Sebe.  Dôverovať životu a jeho šepkaniam. Toku života. Pretože, keď počúvate dobre, nikdy neurobíte zlé rozhodnutie. Pretože život nám nikdy nechce zle. Chce, nech sa posúvame a rastieme. Posúva nás stále viac a viac. Smerom k sebe.

Samota. Bolestivá. No zrazu je ...zaujímavá? Oči sú otvorenejšie, zmysly vyhrotenejšie. Čo môžem robiť sama? Čo chcem robiť sama? Čo ma definuje? Čo ma teší, a čo už nie? Ktoré výhonky sú zdravé, a ktoré treba odstrihnúť? Koho to vlastne chcem pri sebe? Koho nechcem?...?...?...?...?...

 Bombardovanie. 

Otázky. 

Cesta. 

Dovnútra. 

Seba.

,,Človeče, čo robíš na tomto kopci, na tomto strome? Budeš sa učiť lietať. Miesto je vhodné a ty sa to musíš naučiť, aby si pochopil, kto si. Že nemáš krídla? A kto to kedy uzákonil, že lietať vo vzduchu môžu iba tvory s krídlami?