Precitnutie 3.januára

16:12

Ani neviem ako prešli prvé dva dni nového roka. Bola to len nejaká šmuha únavy, chaosu a začínajúcej choroby. Rok 2017 ma začal skúšať od dňa jeden. Na všetky možné spôsoby. Zlatý. Ale ja viem, že mi aj tak nechce zle. Len ma učí. Ako sa hovorí. Nie každý deň je nedeľa. Ale prečo nedeľa, neviem. Nedele sú nudné a plné prokrastinácie. Vlastne aj moje posledné dni sú plné prokrastinácie. Ale asi iba navonok. Môj vnútorný svet šialene žije. Rieši, prijíma aj neprijíma, skúma a analyzuje, chápe, či odmieta, ustáluje sa sám v sebe, zároveň všetko mení, za pochodu reaguje, aj keď len tým, že nereaguje. Ja. Krehká, jemná, citlivá, zraniteľná žena. Zvládam toho kupodivu celkom dosť. Asi som na seba hrdá. Určite som. 



Mala by som robiť asi sto vecí do školy, ale som tak chorá, že ledva vydržím sedieť na stoličke. Asi sa len navonok prejavil môj vnútorný stav. Nepotrebujem antibiotiká, len si upratať ,,doma". No občas sa to nedá na počkanie. Už dni sa snažím napojiť na svoje pocity, emócie, vnútro, na srdce, ale nejak stále míňam tú správnu niť. A tak len sedím. V kaviarni, sama. A liečim sa samotou. Ani neviem ako dlho už mám chuť zbaliť sa a vypadnúť na nejakú chatu do lesa, sadnúť si na deku pred kozub a len sa dívať do ohňa. Nič nerobiť, len tak byť. Nehľadám nutne odpovede na moje otázky, ani neviem, čo sa pýtam. Hľadám len pokoj. Stratenú harmóniu. Dávam sa do rúk toku životu, vôli toho, či tomu, čo to tu riadi, a verím že vždy pre nás chce len to najlepšie, aj keď sa to možno na prvý, a ani na piaty pohľad nezdá. Musím však povedať, že posledné týždne sa cítim viac živá, a prítomná, ako kedykoľvek predtým. Oddávam sa všetkému, čo cítim, nedusím v sebe nič, keď chcem byť smutná, som smutná, keď sa chcem veľmi smiať, smejem sa. Keď som v kaviarni a mám chuť plakať, plačem. Nezáleží na tom, čo si kto myslí. Aj keď si toho ľudia myslia veľa. Mysleli si, a vždy si budú myslieť. Nezmyselné súdy. ,, Nech hodí do mňa kameň ten, čo není vôbec hriešny..." 



Ilúzia oddelenosti. Aj tak sme všetci jedno. Jedna a tá istá esencia. To, že nás oddeľuje telo od tela, neznamená, že naše vedomie nie je spoločné. Že naša vnútorná múdrosť nečerpá z rovnakého zdroja. Ale to je na úplne iný článok. Všetci sa občas cítime zle. Všetci sme občas smutní. A to je úplne a veľmi, veľmi, veľmi v poriadku. Znamená to posun. Uvedomenie. Precitnutie. V najlepšom prípade poučenie, aby sme nevstúpili do rovnakej mláky. Ale občas tam aj tak stúpime, len tak. Aby sme sa uistili. Radšej aj dva krát, tri krát. No napriek všetkému som šťastná. Som nesmierne šťastný a požehnaný človek. A ďakujem za všetko. Dobré, či zlé (len prevrátená energia dobra, ktorá nám má niečo ukázať). Ja len, že si, prosím, pokojne dovoľte občas precitnúť. A bývať so svojimi pocitmi. Prijať ich, nech sú akékoľvek. Neodháňajte ich, lebo vás nepekne dobehnú inak. Keď ich chvíľku necháte pri vás ostať, zmiznú. V Indii sa hovorí, že všetko, čo je prežité naplno, je následne blaženosť. Že pocity, sú tiger, ktorý nás naháňa, a nedá sa mu utiecť.  Preto je to zbytočné. Radšej zbystrime, a snažme sa viac vnímať a viac cítiť, prečo je pocit pri nás, čo nás učí, čo nám hovorí. Možno nás len v niečom uisťuje. Možno prichádza len ako starý kamarát. Ale aj ten príde len na návštevu. 

Buďte na seba dobrí, 

Vaša, 
 N.




You Might Also Like

0 komentárov

Subscribe